Že sa blížia Vianoce a Silvester viem aj bez toho, aby som sa musela pozerať do kalendára alebo pozorovať z okna snehové vločky. Stačia mi uši.
Pod oknami začínajú vybuchovať petardy, odpálené detskou rukou. Silnejší chlapci sa predvádzajú pred usmrkancami, slabší pred dievčatami. Plní rambovského nadšenia škrtajú zápalkami a v extáze sa prihlúplo usmievajú. Niekoľko takých výrazov zachytil môj fotoaparát v mobile. A rodičia majú pokoj.
Niekoľko rokov dozadu som pritúlila drobného kocúra, ktorému hodili decká petardu do búdky, kde práve ležal. To preto mi toto obdobie naháňa strach. Strach zo zvrátenej formy zábavy niektorých detí, strach zo ziskuchtivosti a benevolencie predajcov zábavnej pyrotechniky, strach z rodičov, ktorí svojím deťom z nepochopiteľných dôvodov túto nebezpečnú zabavu sami zaobstarávajú.
Namiesto pokory sa prebúdza krutosť.
Každý dospelý človek, ktorý má v úmysle nosiť alebo držať zbraň musí spĺňať prísne podmienky. Deťom ju však bez váhania strčíme do rúk. V mene zisku, v mene sily.
"Nech sa učí, veď svet je plný zla."
Vysvetlí mi niekto, prečo sa to má učiť na slabých a bezmocných? Chytiť priateľského psíka (agresívny by mu tú ruku odhryzol a to by bolo kriku! možno aj nejaká súkromná televízia by prifrčala) strčiť mu do papule petardu a zapáliť.
Prečo sa to má vôbec učiť?
Nechcem si domýšľať, čo vyrastie z týchto detí. Lenže ako odohnať predstavu, pri ktorej sa mi obavami tají dych, keď mi pod zadkom vybuchuje petarda...